1. My Quiet Heart

18. listopadu 2008 v 11:03 | Mairi |  My Vampire life
Mno, tak chceli ste, aby som v poviedke pokračovala, tak vám sem pridávam ďalšiu kapču. Dúfam, že s avám bude páčiť. Je venovaná Fanthasii, Mystäry, Kattie, ale hlavne Temesis, pri ktorej som ju písala.

Tak zlatíčka...príjemné čítanie

A prosíííím, moc prosíííím o komentáre.

A ešte ďakujem za tie ku predošlej kapči.

Ok, už som ticho...:oD


Preberala som sa so zvláštnym pocitom. Telo som mala stuhnuté ako po veľmi dlhom spánku. Oči som otvárala pomaly a neochotne, pripravená ich znovu prižmúriť ako náhle mi do nich prenikne ostré slnečné svetlo. Nič také sa však nestalo a keď som sa posadila, zbadala som, že za oknom rovno oproti mne je tma a na oblohe svieti mesiac.

"Och, už si sa prebrala," ozval sa za mnou veselý príjemný hlas, až som s trhnutím nadskočila. Hlas sa zasmial, na čo z tmy vystúpil muž. Prekvapilo ma ako dobre vidím. Aj napriek temnote izby som dokázala rozoznať jeho peknú bledú tvár, polodlhé strapaté hnedé vlasy a modré oči.

"Ja som Adam," predstavil sa. "A ty si..."

"Sandra," dopovedala som za neho, aj keď tón jeho hlasu sa ani nepribližoval k otázke.

"Natalie," povedal tichým hlasom, akoby niekoho volal.

"Čo?" nechápavo som sa na neho pozrela, no už o pár sekúnd vedľa neho zastala vysoká štíhla čiernovláska s očami tmavými ako obloha za oknom.

"No konečne," poznamenala, keď sa naše pohľady stretli. "Ako sa cítiš, Sandra?" spýtala sa a prišla bližšie.

"Normálne," odpovedala som zmätene. Pomaly som si začala uvedomovať že som v miestnosti, ktorú som doteraz nevidela. Biele steny boli v rohoch pokryté hrubou vrstvou plesne, posteľ, na ktorej som ležala nevyzerala, že je stálym zariadením izby, pretože nepáchla plesňou, ani ňou nebola pokrytá.

"Kde som?" spýtala som sa a pozrela po ich dokonalých tvárach.

"V novom domove," odvetila Natalie s úsmevom.

"Och, jasné," poznamenala som ironicky, vstala som a zamierila ku dverám, ale Adam sa mi postavil do cesty.

"Zlatko, teraz nemôžeš odísť," povedal a nasadil výraz, ktorý by som nazvala úchylný. Zamračila som sa.

"Pozrite, neviem, kto ste, ani čo ste zať, ale ja už musím ísť, takže ak dovolíte," povedala som a chcela ho obísť. Jeho ruka vyletela až príliš rýchlo na človeka. Zaujímavejšie pre mňa bolo, že som stihla zareagovať a jeho ruku zachytiť skôr ako sa ma vôbec dotkol. To, čo sa dialo potom som už ale zadržať nestihla.

Rýchlo ma zachytil oboma rukami a hodil na zem silou, ktorá by človeku mala spôsobiť minimálne pomliaždeniny. Pred tým ako som spamätala si na mňa sadol a ruky mi zavrel ako do kliešťov.

"Skôr ako odídeš, mala by si vedieť pár vecí a myslím, že potom tu aj tak zostaneš," prehovorila Natalie. Bojovne som na ňu zazrela, akoby som chcela odporovať, no už po pár sekundách ma bojovnosť prešla, vzhľadom na polohu, v ktorej sme sa s Adamom nachádzali a rozhodla som sa radšej ticho čakať.

"Výborne," ocenila moje počínanie. "V prvom rade by si si mala uvedomiť, že už nie si človek," oznámila mi a ja som vyprskla smiechom.

"A čo som? Ryba?" spýtala som sa štipľavo. Usmiala sa a zohla sa ku mne.

"Adam, pusti jej jednu ruku," prikázala mu a on poslúchol. Natalie mi ju zachytila a priložila na prsia.

"Cítiš nejaké srdce?" spýtala sa, na čo som spozornela, ale naozaj som nič necítila. Vytrhla som si aj druhú ruku z Adamovho zovretia a chytila som sa za zápästie. Nič. Rukou som si rýchlo prešla po krku a nahmatala miesto, kde by mal byť cítiť pulz. Zase nič.

"Čo, do..." začala som, no prerušil ma Adamov neskrývaný smiech.

"Mala by si jej ukázať ako vyzerá. Aj keď podľa mňa ju to poteší, teraz to má o mnoho lepšie," poznamenal. Štvalo ma, že o mne hovorí akoby som tam nebola, ale teraz som nebola schopná reagovať kvôli jednému, dosť naliehavému problému. Konkrétne, nebije mi srdce, ale ja dýcham, chodím, rozprávam...

Uvedomila som si, že Adam už na mne nesedí, ale handrou utiera nejaký špinavý kus nábytku, ktorý som si vďaka nánosu prachu nevšimla. Netušila som, ako sa mu podarilo dostať sa na druhú stranu miestnosti tak rýchlo, ale neriešila som to. Vstala som a pristúpila bližšie pozorovaná dvoma pármi všímavých očí a konečne som pochopila, že je to zrkadlo. Pristúpila som úplne pred tú vec, ktorú som moc nemala rada a prekvapene zamrkala, keď so zbadala môj odraz. Tvár som mala úplne bielu, dokonale ladila k mojim blond vlasom, ktoré som zrazu mala rovné a nie nepoddajne vlnité. Oči predtým zelenohnedé, teraz tmavé. Dokonca aj moje telo bolo iné. Síce aj predtým som bola chudá, ale teraz som bola chudá a tvrdá. Už som chápala, prečo mi náraz nepoškodil kosti.

"Čo sa tu deje?" spýtala som sa a zúfalo na nich pozrela. Natalie podišla ku mne a jej čierne oči sa zasekli do mojich.

"Si upír," oznámila, na čo som sa nahlas rozosmiala.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama